Náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri smrteľnej dopravnej nehode

Zaujímavosťou týchto žalôb je, že právnym titulom odškodnenia sú tu ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú ochranu osobnosti, a že požadovaná náhrada, ktorú má zaplatiť poisťovateľ za pôvodcu zásahu (škodcu), je na slovenské pomery neobvykle vysoká. Spravidla stačí, ak žalobca preukáže svoj rodinný vzťah k usmrtenej osobe. Počet týchto žalôb neustále narastá a žalobcovia sú čoraz bezočivejší. Na slovenských súdoch je niekoľko desiatok takých žalôb, pričom celková žalovaná suma je zatiaľ cca 20 mil. eur (na porovnanie: poisťovne v roku 2013 vyinkasovali z PZP cca 290 mil. eur).

Déjà vu?

Tieto žaloby vyvolávajú reminiscencie spred pätnástich rokov v súvislosti so žalobami o náhradu za vytrpené bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia s tým rozdielom, že vtedy boli žalobcami priami poškodení. Ako pamätník pripomínam, že len do konca roka 2002 bola celková zažalovaná suma voči Slovenskej poisťovni 2 mld. Sk a len za prvý kvartál 2003 sa žalovaná suma zvýšila o ďalších 450 mil. Sk.

Priemerná žalovaná suma dosahovala v roku 2002 výšku 3,5 mld. Sk a o rok neskôr to už boli 4 mld. Sk. Kým v roku 2002  prišlo na súdy mesačne 23 takýchto nezvyčajných žalôb, o rok neskôr to bolo v priemere až 37 žalôb. Výsledok tohto  procesu je dobre známy: vznik deficitu PZP vo výške 5 mld. Sk, ktorý poisťovne splácajú dodnes.

Tento nepriaznivý vývoj sa nám podarilo zastabilizovať až vydaním zákona č. 437/2004 Z. z. o odškodňovaní bolestí a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorý proces odškodnenia dostal do istých rámcov (sudca rozhodujúci tieto spory môže znalcom vykalkulované odškodnenie zvýšiť iba o ďalších 50 percent). Niekoľko pokusov o zmenu tohto zákona, ktoré vychádzali z justičného prostredia, sa nám zatiaľ podarilo odvrátiť.  

O čo tu vlastne ide

Nároky na náhradu nemajetkovej ujmy po obeti dopravnej nehody obvykle uplatňuje manželka a deti zomrelého (nemáme vedomosť, že by sa okruh tých žalôb zatiaľ rozšíril aj na ďalšie osoby) s vidinou dosiahnuť vysoké odškodné z PZP. Ich žaloby sa opierajú o § 13 ods. 2 OZ, ktorý upravuje nároky osôb, ktorým bolo zasiahnuté do osobného práva (spôsobenie smútku, citovej ujmy alebo šoku, pretrhnutie rodinných väzieb).

Podľa citovaného ustanovenia, ktoré platí u nás od roku 1990, môže súd v závažných prípadoch  priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.  Jej  výška nie je limitovaná a ponecháva sa na ľubovôľu žalobcu a sudcu. Právnym dôvodom pre toto odškodnenie je to, že usmrtením osoby pri dopravnej nehode došlo k zásahu do súkromia jej najbližšej rodiny.

Treba povedať, že motívom týchto žalôb bola najmä právna úprava v Čechách, kde však bola do konca roka 2013 výška tohto odškodnenia limitovaná (§ 444 ods. 3 českého OZ: „Za škodu usmrtením náleží pozostalým jednorazové odškodnenie, a to: manželke 240 000 Kč, každému dieťaťu 240 000 Kč, každému rodičovi 240 000 Kč, každému súrodencovi 175 000 Kč a členovi domácnosti zomrelého 240 000 Kč“).

S týmito druhmi žalôb sa sporadicky stretávame od roku 2005, keď právnici prestali húfne žalovať odškodnenie bolestného. Teritoriálne sa tieto žaloby koncentrujú, ako v minulosti pri žalobách o bolestné, na východnom a sčasti aj strednom Slovensku. Väčšinu žalôb krajské súdy doteraz zamietali a sem-tam sa takéto žaloby dostávali aj na Najvyšší súd SR, ktorý zatiaľ tlakom nižších súdov odolával (najznámejšie rozhodnutie najvyššieho súdu uvádzame nižšie).

Právna argumentácia Najvyššieho súdu SR doteraz vychádzala z platného právneho stavu a možno ju zhrnúť takto: nároky pozostalých majú povahu nemajetkovej ujmy, ktorá sa odškodňuje z dôvodu ochrany osobnostných práv podľa § 11 až 17 OZ; osobou zodpovednou za takúto ujmu je priamy pôvodca zásahu (v prípade dopravnej nehody vodič dopravného prostriedku). PZP v prípade usmrtenia osoby pri dopravnej nehode zásadne kryje iba nároky podľa § 448 a § 449 OZ, pričom nároky pozostalých po obeti dopravnej nehody tieto ustanovenia neuvádzajú. PZP sa nevzťahuje na odškodnenie, ak sa tieto nároky týkajú zásahov do osobnostných práv.

Vznikol nový právny stav?

Zmena doterajšieho väčšinového náhľadu na odškodňovanie pozostalých nastala na prelome rokov 2013 a 2014. V roku 2008 došlo k dopravnej nehode na území ČR, ktorej účastníkmi boli české a slovenské vozidlo. Vinníkom nehody bol český kamión. V slovenskom vozidle zomrel spolujazdec – slovenský občan. Po zomrelom zostala vdova a dve deti.

Vodič slovenského vozidla bol odsúdený na Slovensku pre trestný čin neúmyselného zabitia. Medzitým vdova a deti dostali odškodnenie z poistky českého vozidla. Vzhľadom na to, že nehoda sa stala v Česku, v zmysle Haagskeho dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody (SR i ČR sú signatármi), česká poisťovňa vyplatila pozostalým odškodnenie v zmysle vyššie uvedeného § 444 ods. 3 českého OZ. Ak si niekto myslí, že sa týmto celý príbeh skončil, je na omyle!

Pozostalí zažalovali na OS Vranov n/T nielen slovenského vodiča, ale i majiteľku vozidla (išlo o dve rôzne osoby), v ktorom zomrel poškodený. (Rovnaký scenár sa použil v známej kauze na OS v Michalovciach, kde manželka žalovala manžela o náhradu bolestného podľa slovenského práva, hoci k nehode došlo na území Chorvátska a vinníkom nehody bol Chorvát.) Napriek tomu, že súd mal rozhodovať podľa českého práva, priznal poškodeným ďalšie odškodné v sume 15 000 eur, proti čomu sa títo odvolali na Krajský súd v Prešove.

Tento súd sa následne obrátil v roku 2012 na Súdny dvor EÚ (ESD) s prejudiciálnou otázkou, či sa „článok 3 ods. 1 prvej motorovej smernice a článok 1 prvý odsek tretej motorovej smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode“.

Celá táto procedúra bola absurdná už  z dvoch dôvodov: žiadna poisťovňa nebola v danom spore žalovanou stranou (!) a na riešený prípad sa nevzťahovalo slovenské právo, teda ani na rozsah poistného krytia PZP (!).

Na základe vyššie uvedenej nepochopiteľnej prejudiciálnej otázky (sudcovia ESD museli mať z toho „veľkú hlavu“) prijal ESD nasledovné vágne rozhodnutie (podčiarkujeme najdôležitejšie pasáže): „Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 ..., článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 ... zmenenej a doplnenej smernicou 2005/14/ES a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990... sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“ (pozri Ro ESD z 24. 10. 2013 vo veci Katarína Haasová/Rastislav Petrík, Blanka Holingová, sp. zn. C-22/12).

Na základe tohto rozsudku vypukla v niektorých právnických kruhoch veľká eufória. Dokonca aj v odbornej tlači sa začali v právnickom prostredí prezentovať názory, že na základe rozsudku ESD sa zmenil aktuálny právny stav odškodňovania pozostalých po obeti dopravnej nehody z PZP a že tento rozsudok je priamo aplikovateľný na právny poriadok SR v tom zmysle, že poisťovniam vzniká povinnosť hradiť takéto ujmy z PZP.

Aká je teda pravda?

Podľa nášho názoru rozsudok ESD nič nezmenil na doterajšom právnom stave. Možno to vyvodiť aj z bližšej analýzy citovaného rozsudku ESD. Zastávame názor, že:

1.  náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody ako súčasť súkromného práva nie je predmetom úpravy právneho poriadku EÚ, pretože táto problematika spadá v zmysle zakladateľských dokumentov EÚ do právomoci národného štátu;

2.  harmonizácia právnych poriadkov sa v danom prípade týka iba poistného krytia v rámci povinného zmluvného poistenia (pričom platí zásada, že z poistného krytia nesmú byť vylúčené či redukované nároky poškodených, ktoré sú vymedzené ako nároky poškodených v rámci právnej úpravy zodpovednosti za škodu); harmonizácia sa netýka spôsobu a rozsahu náhrady škody, ktoré upravuje národné zákonodarstvo v rámci svojej kompetencie;

3.  v nadväznosti na vyššie uvedené ESD vo výroku svojho rozsudku zámerne neuviedol, že povinné zmluvné poistenie „kryje“ aj nároky pozostalých, ale iba to, že toto poistenie „má pokrývať“aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám, ktoré boli usmrtené pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo;

4.  z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Zb. o povinnom zmluvnom poistení vyplýva, že toto ustanovenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví“, pričom škodu na zdraví a nemajetkovú ujmu Občiansky zákonník jasne od seba odlišuje (porovnaj § 13 ods. 2 a § 16 OZ na jednej strane a ustanovenia § 444 a nasl. OZ na druhej strane);

5.  ESD v rámci výkonu svojej právomoci v citovanom rozsudku nekonštatoval, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Zb. o povinnom zmluvnom poistení a ustanovenia § 11 a nasl. a § 420 a nasl. sú v rozpore s právom EÚ (konkrétne so smernicami, ktoré sú vo výroku rozsudku ESD citované);

6.  v SR platí princíp písaného práva, čo je v protiklade s princípom sudcovskej tvorby práva; na základe uvedeného ani rozhodnutie ESD (ani rozhodnutia národných súdov) nemá subsidiárny právny účinok na právny poriadok SR v tom zmysle, že ním alebo prostredníctvom neho majú vypĺňať medzery v platnom právnom poriadku SR, a tým menej tam, kde je právo dané výslovnou právnou úpravou.

Záver analýzy je nasledovný: Súkromné právo členského štátu,  ak sa neprieči právu EÚ, je oprávnený vykladať iba národný súd, ktorý vychádza z platnej právnej úpravy, ktorá je v danej veci zakotvená v zákone č. 381/2001 Zb. o povinnom zmluvnom poistení a v Občianskom zákonníku.

Pokračovanie kauzy
Vec vrátil Krajský súd Prešov na OS Vranov, pričom žaloba bola upravená tak, že žalovaným sa proti svojej vôli stala poisťovňa Allianz-Slovenská poisťovňa, a. s. (u nej bolo poistené slovenské vozidlo, v ktorom došlo k úmrtiu poškodeného). Žalovaná suma bola upravená (teraz sa podržte!) na sumu 1 950 000 eur pre manželku a 1 950 000 eur pre obe deti (spolu 3 900 000 eur). Zdá sa vám, že je to absurdné? Veruže je.

Len na porovnanie uvádzame najvyššie odškodné vo vyspelých európskych štátoch (pozri Bachmeier: Regulierung von Auslandsunfällen, Nomos, Baden Baden 2013). V Belgicku sú stanovené presné sumy odškodnenia: manželke a dieťaťu, ktoré žilo so zomrelým v spoločnej domácnosti, prislúcha paušálna suma po 12 500 eur. Vo Francúzsku prislúcha v rovnakom prípade manželke a dieťaťu po 20 000 eur. V Taliansku, kde priznávajú súdy najvyššie sumy v celej EÚ, sa odškodnenie v najťažších prípadoch (ak ide o obojstranné siroty) pohybuje od 150 000 do 300 000 eur na osobu (každý provinčný súd má svoje tabuľky). V Maďarsku je najvyššia suma odškodnenia pre pozostalých vo výške cca 6 mil. Ft (20 000 eur) na osobu (v známej medializovanej kauze, v ktorej smrť štyroch osôb zavinila slovenská vodička, pýtajú rodiny po týchto zomrelých spolu 40 mil. Ft, t. j. cca 130 000 eur).  

Existuje riešenie?

Na základe uvedeného a s prihliadnutím na špecifickú situáciu v SR navrhujeme, aby odškodňovanie pozostalých po obeti dopravnej nehody výslovne upravoval zákon, a to stanovením pevných súm pre jednotlivé kategórie pozostalých s možnosťou ich valorizácie. V týchto sumách je potrebné zohľadniť aj to, že k usmrteniu osôb v dôsledku konania inej osoby nedochádza iba pri dopravných nehodách, ale aj  pri vykonávaní pracovnej činnosti (pracovné úrazy), v dôsledku trestnej činnosti alebo v bežnom občianskom živote (napr. v nemocnici alebo v domácnosti). Ak by sme pripustili ďalšiu eskaláciu vyššie uvedených žalôb, hrozí ďalší deficit PZP, ktorý bude musieť niekto v budúcnosti zaplatiť.

JUDr. Imrich Fekete, CSc.

výkonný riaditeľ Slovenskej kancelárie poisťovateľov