Primárna environmentálna škoda má priamy negatívny vplyv na vodu, vzduch, pôdu, flóru a faunu, teda na voľné prírodné zdroje v dôsledku porušenia ekologickej rovnováhy.
Sekundárna environmentálna škoda predstavuje škodu v právnom alebo zodpovednostnom zmysle a jej dôsledkom sú:
· škody na zdraví – dôsledkom je smrť, zranenie alebo iné zdravotné ťažkosti FO
· majetkové škody – dôsledkom je zničenie, poškodenie alebo strata majetku,
· čisté finančné škody – škody merateľné v peňažných jednotkách,
· následné finančné škody – škody merateľné v peňažných jednotkách, ktoré vyplývajú zo škody na zdraví alebo z majetkovej škody.
ENVIRONMENTÁLNA ŠKODA
V prípade súkromného práva je majiteľom prírodných zdrojov súkromná osoba, škoda na takomto majetku sa považuje za majetkovú škodu. V zmysle spomenutého členenia ide o sekundárnu environmentálnu škodu. Na druhej strane je právo verejné, keď je majiteľom prírodného bohatstva verejnosť. Za primárnu ekologickú škodu sa považuje škoda na majetku verejnej entity, ktorú nepociťuje iba jeden subjekt, napr. vlastník, ale celá spoločnosť. Takáto škoda vzniká aj na tých zložkách životného prostredia, ktoré nie sú alebo nemôžu byť vecami a nie sú predmetom vlastníctva.
21. 4. 2004 bola prijatá Smernica Európskeho parlamentu a Rady číslo 2004/35/ES o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd (ďalej len Smernica). V zmysle jej ustanovení boli členské štáty povinné zabezpečiť uplatnenie tejto smernice v národných legislatívach do 30. 4. 2007. Dôvodom prijatia tejto smernice bola skutočnosť, že v spoločenstve existuje veľa kontaminovaných miest, ktoré predstavujú závažné zdravotné riziká, a strata biodiverzity sa v posledných desaťročiach dramaticky zrýchlila. Nečinnosť by mohla spôsobiť väčšiu kontamináciu miest a väčšie straty biodiverzity v budúcnosti.
Prevencia a odstraňovanie environmentálnych škôd by sa mali implementovať prostredníctvom zásady ,,znečisťovateľ platí“ (polluter pays principle - PPP) v súlade so zásadou trvalo udržateľného rozvoja. Podľa základnej zásady smernice, ktorú sme prebrali aj do nášho zákona, prevádzkovateľ, ktorého činnosť environmentálnu škodu spôsobila, alebo predstavuje bezprostrednú hrozbu vzniku takejto škody, sa považuje za finančne zodpovedného. Cieľom je donútiť prevádzkovateľov, aby prijali a vykonali opatrenia a vypracovali postupy na minimalizáciu environmentálnych škôd, čím sa riziko ich finančnej zodpovednosti zníži. Princíp „znečisťovateľ platí“ zavádza článok 130 ods. 2 Zmluvy o EÚ a slúži ako základ pre Smernicu o environmentálnej bezpečnosti. Jeho podstatou je princíp opatrnosti.
Čl. 14 ods. 1. Smernice zaväzuje členské štáty prijať opatrenia na podporu vytvorenia nástrojov a trhov finančného zabezpečenia príslušnými ekonomickými a finančnými prevádzkovateľmi, vrátane finančných mechanizmov pre prípad platobnej neschopnosti s cieľom umožniť prevádzkovateľom, aby využívali finančné záruky na krytie svojich zodpovedností vyplývajúcich z tejto smernice. Príkladom nástrojov sú bondy, akreditívy alebo certifikáty, ktoré preukazujú schopnosť prevádzkovateľa pokryť prípadné škody. Jednou z možností je nariadiť prevádzkovateľom povinné platby do fondu náhrad. Môžu byť spojené s vydávaním licencií pre podniky, tak ako sa to vyžaduje napríklad v Írsku. Poistenie sa však javí ako jednoznačne optimálne riešenie požiadavky na finančnú záruku za environmentálnu škodu. Jedným z predmetov sporu medzi Parlamentom a Radou ministrov počas diskusií o Smernici bolo zavedenie povinných schém poistenia. Konečný kompromis stanovil, že prihlasovanie spoločností do systémov finančného zabezpečenia bude mať dobrovoľný charakter.
V súvislosti so Smernicou je dôležité spomenúť, že ak došlo k vzniku škody produktom, ktorý sa podľa predchádzajúcich vedeckých znalostí nepovažoval za pravdepodobnú príčinu daného poškodenia, prevádzkovateľ nie je zodpovedný za nápravu situácie. Tento princíp je známy ako obrana „na úrovni doby“.
Ak prevádzkovateľ postupoval v súlade s národným zákonom, ako to bolo pri toxickom úniku v Maďarsku v októbri 2010, tiež nie je za ekologickú škodu zodpovedný.
V zákone č. 359/2007 Z. z. o prevencii a náprave environmentálnych škôd o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým došlo k transponovaniu Smernice do nášho právneho poriadku, sa uvádza, že zodpovednosť za environmentálnu škodu majú prevádzkovatelia
· vykonávajúci pracovné činnosti uvedené v ustanovení § 1 ods. 2 zákona – v týchto prípadoch ide o objektívnu zodpovednosť (bez potreby preukázať zavinenie),
· vykonávajúci iné pracovné činnosti, než sú uvedené v ustanovení § 1 ods. 3 návrhu zákona – tu ide o subjektívnu zodpovednosť, ktorá sa týka len škody na chránených druhoch a biotopoch.
Podľa tohto zákona environmentálnou škodou nie je akékoľvek poškodenie životného prostredia, ale len škoda na chránených druhoch a biotopoch, na vode a na pôde. Za škodu sa však považuje akákoľvek nepriaznivá zmena niektorého z týchto prírodných zdrojov nezávisle od toho, či bola spôsobená porušením právnych predpisov alebo konaním v súlade s právnymi predpismi. Ide o primárnu ekologickú škodu. Zákon sa nevzťahujena environmentálnu škodu, ak od emisie, udalosti alebo havárie, ktoré škodu spôsobili, uplynulo vyše 30 rokov, alebo ak škoda vznikla pred účinnosťou zákona (nerieši tzv. staré ekologické záťaže, napr. staré skládky odpadov, staré banské diela, haldy, odkaliská a iné objekty starej banskej činnosti). V zmysle § 2 ods. 2 environmentálna škoda nezahŕňa škodu na majetku ani škodu na zdraví, všeobecné predpisy o náhrade týchto škôd zostávajú nedotknuté.
Smernica ponecháva členským štátom značnú flexibilitu, môžu sa rozhodnúť, ako jej ciele do svojho právneho poriadku transponujú. Dôkazom tejto skutočnosti sú aj ustanovenia § 13, ktorý je reakciou na požiadavky v čl. 14 Smernice.
JUDr. Lucián Besterci, PhD.
vedúci oddelenia poistenia zodpovednosti
KOOPERATIVA poisťovňa, a. s.
Vienna Insurance Group
Komentáre
Pridať komentár