Perzský záliv ťaží z rastu cien energií, no čelí inflačným tlakom

Hoci sa svet snaží o diverzifikáciu energetických zdrojov, uhľovodíky predstavujú stále hlavný zdroj príjmov krajín Perzského zálivu. Produkcia uhľovodíkov napríklad predstavuje približne 30 % HDP Spojených arabských emirátov, 40 % Kataru a Saudskej Arábie, 20 % v Bahrajne a 45 % v Kuvajte a Ománe.

Vyššie ceny ropy by tak mali umožniť týmto krajinám zvýšiť výdavky a investície v rámci verejného sektora v celom regióne.

„Napriek tomu v súčasnej situácii, kedy sa najmä Európa snaží odpútať od ruských energetických zdrojov, je stále nepravdepodobné, že by ich dokázali vykryť krajiny Perzského zálivu. Dôvodom sú ich dlhodobé kontrakty s inými regiónmi,“ upozorňuje na základe analýzy Coface generálny riaditeľ Coface pre Slovenskú republiku a Česko Ján Čarný. Nadnárodná spoločnosť je globálnym lídrom v poistení pohľadávok firiem a manažovaní ich kreditného rizika.

Príjmy z ropy pomôžu neropným sektorom

Vyššie ceny energií podporia v krajinách Perzského zálivu aj nálady v súkromnom sektore, čo pomôže zvýšiť investície do neropných aktivít. Údaje PMI naznačujú, že rast produkcie zostáva silný v Spojených arabských emirátoch a Saudskej Arábii. „Obe krajiny naďalej súťažia o prilákanie priamych zahraničných investícií potrebných na diverzifikáciu ich ekonomík,“ poznamenáva Ján Čarný. Očakáva sa, že rastúce príjmy z uhľovodíkov podporia aj príspevok čistého vývozu k rastu HDP, najmä v Kuvajte a Katare, kde uhľovodíky tvoria približne 90 % celkového vývozu, ako aj v Saudskej Arábii (70 %) a Ománe (65 %).

Skupovanie pôdy u producentov potravín

Napriek zlepšenej ekonomickej výkonnosti, najmä pokiaľ ide o export, však vyššie ceny komodít, a to všetkých, teda aj vrátane potravín, posilnia inflačné tlaky v regióne. „Tieto tlaky ešte zosilnia v dôsledku vysokých nákladov na dopravu,“ podotýka Ján Čarný. Ako vyplýva z analýzy Coface, krajiny Perzského zálivu pritom už teraz dovážajú 85 % svojich potravin

ových potrieb. Na zvýšenie stability dodávok potravín sa dokonca tamojšie vlády rozhodli kupovať pozemky v producentských krajinách, najmä v Afrike a Ázii. „Dostupnosť potravín sa však môže stať problémom, keďže mnohé producentské krajiny začali obmedzovať svoj vývoz, aby uspokojili domáce potreby a zmiernili infláciu,“ konštatuje.

Zatiaľ čo inflácia v krajinách Perzského zálivu zostane podľa analýzy Coface nižšia ako v iných oblastiach, najmä v dôsledku lacnejších zdrojov domácej energie, očakáva sa, že v priemere vzrastie na viac ako 2,5 %. Výnimkou by mala byť Saudská Arábia, ktorá bude profitovať z priaznivého efektu základu DPH.

Treba tiež podotknúť, že hoci vyššie ceny energií zlepšia fiškálnu bilanciu v krajinách Perzského zálivu, vysoké mzdové náklady čiastočne spôsobené počtom ľudí zamestnaných vo verejnom sektore, budú naďalej zaťažovať rozpočty. Napríklad kuvajtský rozpočet vyčleňuje do roku 2022 podľa Svetovej banky 55 % celkových výdavkov na mzdy a benefity.

Výhľad rastu ekonomiky, no aj inflácie však umožňuje centrálnym bankám v krajinách Perzského zálivu presadzovať zvyšovanie sadzieb. Už v marci národné banky Kataru, Kuvajtu, Saudskej Arábie, Spojených arabských emirátov a Bahrajnu zvýšili po rozhodnutí FEDu sadzby o 25 bázických bodov. Ak však FED sprísni podmienky agresívnejšie, potom by sprísnenie finančných podmienok mohlo negatívne ovplyvniť dynamiku domácej spotreby a investícií v celom regióne.

Európska nádej klesá

Ako však nateraz vyplýva z analýzy Coface, zdá sa nepravdepodobné, že krajiny Perzského zálivu budú schopné kompenzovať čiastočné stiahnutie ruskej ropy z medzinárodných trhov.

„Podiel Saudskej Arábie na dovoze ropy do EÚ je takmer 7,5 %, kým podiel Spojených arabských emirátov je menej ako 1 %,“ vysvetľuje Ján Čarný. Tieto krajiny nateraz zabezpečujú dlhodobé zmluvy so svojimi ázijskými zákazníkmi prostredníctvom dlhodobých vzťahov.

Napríklad 90 percent katarského exportu je viazaných na dlhodobé zmluvy s ázijskými zákazníkmi. Za istý mierne pozitívny signál možno označiť, že sa Katar a Nemecko v marci dohodli na dlhodobom energetickom partnerstve s cieľom pokročiť v diskusiách o dlhodobých dodávkach LNG. Európska únia napríklad v súčasnosti dováža 5 % svojho zemného plynu z Kataru v porovnaní so 41 % z Ruska a 16 % z Nórska.