Hoci hostiteľské krajiny prezentujú hry ako impulz pre regionálny rozvoj, údaje ukazujú, že olympiády patria medzi ekonomicky najrizikovejšie megaprojekty.
Olympijské hry zďaleka nemusia byť takým „ekonomickým ternom“, ako sa zúčastnené strany často snažia tvrdiť. Náklady na ich zorganizovanie sú totiž vysoké, systematicky prekračujú pôvodné rozpočty a ich dlhodobá návratnosť je vo väčšine prípadov nízka alebo záporná.
Zimné olympijské hry sú na tom z ekonomického hľadiska ešte horšie než ich letná verzia. „Dôvodom je najmä charakter športovej infraštruktúry, ktorá je vysoko špecializovaná a po skončení hier len ťažko využiteľná. Skokanské mostíky, bobové a sánkarské dráhy či rozsiahle zasnežovacie systémy predstavujú investície v rádoch miliárd dolárov, pričom ich následné využitie je často minimálne. Prevádzka a údržba týchto zariadení navyše generujú ďalšie náklady, ktoré zaťažujú verejné rozpočty ešte dlhé roky po skončení hier,“ upozorňuje Marek Malina, analytik online investičnej platformy Portu.
Mohlo by vás zaujímať: Poistné podvody: sofistikovanejšie a vyššie. V UNIQA ich výška vlani priemerne stúpla o 61 %
Ďalším problémom zimných olympijských hier je ich geografická podmienenosť. Často sa konajú v horských regiónoch, ktoré nie sú pripravené na nárazový prílev stoviek tisíc návštevníkov. Hostiteľské krajiny preto musia investovať značné prostriedky do dopravnej infraštruktúry. Tieto investície sú neraz prezentované ako dlhodobý prínos pre región, avšak v praxi sa ukazuje, že ich ekonomická efektívnosť je sporná a boli realizované primárne kvôli krátkodobej potrebe olympijských hier.
Keď náklady utečú spod kontroly
Problémom je aj systematické prekračovanie rozpočtov. Štúdie Oxfordskej univerzity ukazujú, že pri všetkých olympijských hrách došlo k prekročeniu pôvodne plánovaných nákladov. Pri zimných olympijských hrách sa po očistení o infláciu pôvodné náklady zvýšili v priemere o 132 %, teda na viac než dvojnásobok pôvodne plánovaného rozpočtu. Tento jav nemožno vysvetliť len nepredvídateľnými okolnosťami, ale skôr systematickým podhodnocovaním nákladov už vo fáze kandidatúry.
Ilustratívnym príkladom je zimná olympiáda v Soči v roku 2014. Oficiálny rozpočet hier predstavoval približne 12 miliárd dolárov. Avšak po započítaní infraštruktúry, bezpečnostných opatrení a ďalších nepriamych nákladov sa celková suma vyšplhala na viac než 50 miliárd, čo z nich robí najdrahšie hry v histórii. Podľa údajov Oxfordskej univerzity ruská olympiáda reálne prekročila rozpočet o 289 %.
Mohlo by vás zaujímať: Počty podriadených finančných agentov v oblasti poistenia rástli v roku 2025 len mierne
Podobný rozdiel možno nájsť aj pri zimných hrách v Pekingu v roku 2022. Organizačný výbor síce vykázal prevádzkový prebytok, avšak nezávislé analýzy ukazujú, že reálne náklady boli mnohonásobne vyššie. Najlepšie z hľadiska zimných olympijských hier dopadli tie v juhokórejskom Pjongčangu v roku 2018, ktoré v reálnom vyjadrení prekročili pôvodne plánované náklady len o 2 %.
„Kľúčovým problémom nie je len samotná výška nákladov, ale aj spôsob ich vykazovania. Oficiálne rozpočty zvyčajne zahŕňajú len prevádzkové náklady a priame investície do športovísk, zatiaľ čo rozsiahle výdavky na dopravu, urbanistické projekty či bezpečnosť sú vedené mimo olympijského účtovníctva,“ upozorňuje Marek Malina. Výnimkou nie sú ani blížiace sa olympijské hry v Miláne a Cortine - odhad Oxfordskej univerzity počíta s prekročením nákladov o 78 % v reálnych cenách.
Kto v skutočnosti zarobí?
Zástancovia zimných olympijských hier často argumentujú krátkodobými ekonomickými efektmi, najmä rastom zamestnanosti, zvýšenou spotrebou a prílevom turistov. Empirický výskum však tieto tvrdenia spochybňuje.
Štúdie zamerané na ekonomické dopady športových megaudalostí ukazujú, že pozitívne efekty sú často dočasné a zároveň sprevádzané vytláčaním bežnej ekonomickej aktivity. Mnohí turisti sa hostiteľským regiónom v čase hier vyhýbajú pre vyššie ceny, bezpečnostné obmedzenia a preplnenosť. Čistý prínos cestovného ruchu tak býva v lepšom prípade nulový.
Ešte problematickejšie sú dlhodobé dopady zimných olympijských hier. Mnohé športoviská sa po skončení hier menia na nákladné zariadenia bez zmysluplného využitia. Regionálny rozvoj, ktorý mal byť jedným z hlavných prínosov hier, sa často nedostaví, zatiaľ čo verejné rozpočty sú zaťažené dlhmi a prevádzkovými nákladmi.
Napriek tomu existujú výnimky, ako napríklad Vancouver 2010. Mestu sa podarilo na olympiádu nadviazať vďaka využitiu existujúcej infraštruktúry, silnej miestnej ekonomike a jasne definovanej postolympijskej stratégii.
Mohlo by vás zaujímať: Pôrody v zahraničí zdraželi – počet Sloveniek, ktoré rodia v susedných krajinách poklesol
Olympijské hry predstavujú mimoriadne finančné riziko aj v porovnaní s inými megaprojektmi. Historicky všetky hry zaznamenali prekročenie rozpočtu, čo sa pri žiadnom inom type projektov nedeje – ani v prípade jadrových úložísk, ktoré sa v priemere predražujú najviac.
Priemerné prekročenie nákladov hier dosahuje 159 % v reálnych cenách, čo je druhé najvyššie spomedzi všetkých typov megaprojektov. Hlavnou príčinou je pevný termín otvorenia a striktne stanovený rozsah, pričom organizátori nemajú možnosť kompromisu medzi časom, rozsahom a nákladmi. Hostiteľská krajina garantuje všetky dodatočné náklady, čo môže mať dlhodobé fiškálne dôsledky, najmä pre malé alebo ekonomicky slabšie štáty. Ukázali to napríklad prípady Montrealu 1976 a Atén 2004.
Zdroj: Oxford Project Database Q2 2023
Napriek týmto skúsenostiam sa mestá a štáty o usporiadanie zimných olympijských hier naďalej uchádzajú. Motiváciou je predovšetkým politický kapitál, prestíž a snaha o medzinárodnú viditeľnosť. Ekonomická racionalita tu často ustupuje symbolickým a reputačným faktorom, pričom finančné riziká nesie prevažne verejný sektor. Súkromné subjekty sa naopak podieľajú najmä na výnosoch, napríklad prostredníctvom sponzoringu a vysielacích práv.
Medzinárodný olympijský výbor je nezisková organizácia, ktorá svoje príjmy rozdeľuje podriadeným organizáciám z jednotlivých krajín. Z finančného pohľadu olympijských hier v Miláne a Cortine 2026 však môžu zohrávať zaujímavú úlohu ich partneri a sponzori. Medzi nimi figurujú najmä nadnárodné značky s globálnym dosahom, ako Visa, Samsung, Alibaba, Procter & Gamble či Coca-Cola. Pre tieto firmy predstavuje olympiáda jedinečnú marketingovú príležitosť s celosvetovým dosahom, ktorá umožňuje osloviť stovky miliónov divákov naprieč kontinentmi a posilňovať dlhodobú hodnotu značky.
Väčšina hlavných olympijských partnerov sú verejne obchodované spoločnosti. To naznačuje, že motiváciou k sponzoringu nie je len prestíž alebo asociácia s vrcholovým športom, ale aj snaha podporiť dôveru investorov a stabilitu trhového ocenenia.
Priamy vplyv olympijských hier na vývoj akcií týchto firiem je ťažké kvantifikovať a historicky nebýva jednoznačný, napriek tomu však olympiáda predstavuje obdobie zvýšenej mediálnej viditeľnosti, ktoré môžu investori vnímať ako reputačné plus. „Práve z tohto dôvodu sa akcie hlavných olympijských partnerov oplatí v súvislosti s konaním hier aspoň krátkodobo sledovať, nie však automaticky považovať za investičnú príležitosť samy o sebe,“ vysvetľuje Marek Malina.
Olympiáda na rázcestí
Medzinárodný olympijský výbor si je rastúcej kritiky vedomý a v posledných rokoch sa snaží presadzovať úspornejší a udržateľnejší model hier. Dôraz sa kladie na využívanie existujúcej infraštruktúry, dočasné športoviská a obmedzenie rozsahu nových stavieb.
Napriek tomu sa mnohí ekonómovia zhodujú, že bez zásadnej zmeny formátu – napríklad zavedenia stálych hostiteľských miest alebo výraznej redukcie programu – zostane súčasný model zimných olympijských hier dlhodobo neudržateľný.
Zimné olympijské hry tak predstavujú učebnicový príklad megaprojektu s negatívnou očakávanou ekonomickou hodnotou. Prínosy sú neisté, ťažko merateľné a často nadhodnocované, zatiaľ čo náklady sú reálne, vysoké a nesené predovšetkým daňovými poplatníkmi.
Z ekonomického hľadiska dávajú zmysel len vo veľmi obmedzenom počte prípadov, keď hostiteľský región už disponuje potrebnou infraštruktúrou a keď sú hry zasadené do dlhodobej a realistickej rozvojovej stratégie. Vo všetkých ostatných prípadoch zostávajú predovšetkým nákladným symbolom prestíže, ktorého účet je vystavený verejnosti.
Komentáre
Pridať komentár