Poistné rozhľady: Veľkosť písma v spotrebiteľských zmluvách

Od doručenia návrhu zákona do parlamentu až po schválenie v treťom čítaní neubehli ani tri mesiace. Jednou zo zásadných noviniek v spotrebiteľskej úprave je ustanovenie povinnej minimálnej veľkosti písma používaného v spotrebiteľských zmluvách. Nedodržanie sa sankcionuje absolútnou neplatnosťou zmluvy. Cieľom príspevku je priniesť prvotnú analýzu dopadov regulácie veľkosti písma na poistné zmluvy a základnú úvahu o význame takejto striktnej regulácie v komparatívnom pohľade.

Stručná charakteristika novej právnej úpravy Zákonom č. 106/2014 Z. z. bola do § 53c Občianskeho zákonníka vložená nová (druhá) veta.

Po úprave má § 53c nasledujúce znenie:

„Ak je spotrebiteľská zmluva vyhotovená písomne, predmet a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť takejto zmluvy s výnimkou názvu zmluvy a označení jej častí. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch, ktoré so spotrebiteľskou zmluvou súvisia, nesmú byť uvedené pre spotrebiteľa nečitateľným a menším písmom, ako ustanoví vykonávací predpis. Zmluva uzatvorená v rozpore s týmto ustanovením je neplatná.“

Už na prvý pohľad je zrejmá určitá nekonzistentnosť medzi prvou a druhou vetou. Prvá veta uvádza požiadavky na spotrebiteľskú zmluvu, druhá veta rozširuje zoznam aj o všeobecné obchodné podmienky a akékoľvek iné zmluvné dokumenty. Dôvodová správa k tomuto zjavnému rozdielu neponúka žiadne vysvetlenie, obmedzuje sa len na konštatovanie, že sa dopĺňa ustanovenie § 53c „v smere jeho precizovania“.

Možno teda iba predpokladať, že nedochádza k posunu vo vnímaní pojmu „spotrebiteľská zmluva“ a tento pojem zahŕňa všetky listiny a nosiče informácií, ktoré z právneho hľadiska vymedzujú obsah spotrebiteľskej zmluvy.

Opačný prístup by totiž znamenal, že pod písomnou spotrebiteľskou zmluvou je potrebné chápať iba ten dokument, ktorý je formálne označený ako zmluva, a to by napríklad znamenalo, že spod kontroly primeranosti by boli vylúčené ustanovenia, ktoré nie sú uvedené priamo v „spotrebiteľskej zmluve“. Pre úplnosť sa žiada dodať, že rovnakej systematickej nepresnosti sa zákonodarca dopustil už v roku 2010 pri formulovaní ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka, keď prvý raz oddelil pojem spotrebiteľskej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok.

Osobný rozsah

Pri skúmaní dopadov novej úpravy § 53c je potrebné v prvom rade zodpovedať prvotnú otázku, na aké zmluvy sa vzťahuje. Základná odpoveď na túto otázku znie, že na spotrebiteľské zmluvy, teda iba zmluvy uzavierané so spotrebiteľom. Na prvý pohľad teda možno vylúčiť akékoľvek zmluvy uzavierané s podnikateľmi a s právnickými osobami. Podrobnejší pohľad však už taký jednoznačný nie je.

Smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vymedzuje spotrebiteľa ako akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.

Definícia spotrebiteľa podľa smernicovej úpravy je pomerne úzka a takmer všetky úkony fyzickej osoby podnikateľa vzťahujúce sa na výkon jeho podnikateľskej činnosti (teda aj uzavieranie poistných zmlúv, ktoré sa vzťahujú napr. na majetok využívaný pri podnikaní alebo zodpovednosť z vykonávanej podnikateľskej činnosti) budú vylúčené spod spotrebiteľskej ochrany.

Slovenský zákonodarca však pri transpozícii smernice neprevzal vymedzenie spotrebiteľa doslovne. Podľa § 52 Občianskeho zákonníka platí, že za spotrebiteľa sa považuje taká fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vymedzenie spotrebiteľa v Občianskom zákonníku je teda podľa jazykového výkladu širšie ako jeho komunitárne poňatie.

Dopredu treba uviesť, že taký postup smernica umožňuje, keďže vychádza z požiadaviek minimálnej harmonizácie a umožňuje členským štátom prijať aj úpravu, ktorá je pre spotrebiteľa priaznivejšia.

Pod ochranu spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka by preto mohli spadať aj zmluvy, ktoré síce podnikateľ uzatvára v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti, ale mimo vymedzeného predmetu podnikania. K. Csach v tejto súvislosti uvádza, že iba taká podnikajúca fyzická osoba by mala byť považovaná za spotrebiteľa a chránená, ktorá v konkrétnom vzťahu vystupuje ako neprofesionál a ktorej postavenie by v takom vzťahu nebolo odlišné od bežného konzumenta. Takýto prístup by nebol v Európe bežný, ale ani jediný.

Napr. vo Veľkej Británii je podľa britskej judikatúry spotrebiteľom aj osoba podnikajúca, ak robí úkon, ktorý nie je predmetom jej vlastnej podnikateľskej činnosti a nerobí ho pravidelne či často. Vo Francúzsku sa okrem bežného spotrebiteľa priznáva zvýšená ochrana aj „neprofesionálovi“, teda za určitých okolností aj podnikateľovi.

V praxi tak môže dochádzať k prípadom, keď bude problematické identifikovať, či ide o prípad, keď sa podnikajúca fyzická osoba považuje za spotrebiteľa. V niektorých prípadoch môže mať poistná zmluva zmiešaný charakter. Preto je hodnotenie obchodov s fyzickou osobou – podnikateľom postavené na úroveň individuálneho posudzovania. Ak poisťovňa používa na podnikateľské produkty predtlačenú formulárovú zmluvu, bude pre ňu jednoduchšie a bezpečnejšie použiť v zmluve veľkosť písma ustanovenú na spotrebiteľské zmluvy.

Ďalšou množinou s otáznym postavením sú skupinové poistné zmluvy. Skupinové poistné zmluvy sa vo väčšine prípadov uzavierajú medzi poisťovňou na jednej strane a právnickou osobou (poistníkom) na strane druhej. Môžeme ich rozdeliť do dvoch hlavných kategórií: prvá kategória zahŕňa skupinové zmluvy, ktorými poistník poskytuje poisteným určitý benefit (napríklad zamestnávateľ uzavrie skupinové úrazové poistenie pre svojich zamestnancov) a do druhej kategórie patria skupinové zmluvy, prostredníctvom ktorých poistník poskytuje svojim klientom poistenie ako doplnkovú službu k hlavnej službe (napríklad poistenie predĺženej záruky na zakúpený tovar, poistenie schopnosti splácať poskytnutý úver alebo cestovné poistenie k platobnej karte).

Právnické osoby od roku 2008 nie sú v Slovenskej republike pokryté spotrebiteľskou ochranou a aj právny názor Súdneho dvora Európskej únie je pri výklade smernice 93/13EHS nekompromisný. Napriek tomu môžeme očakávať, že najmä pri skupinových zmluvách spadajúcich do druhej kategórie bude mať súdna prax tendenciu zabezpečiť spotrebiteľovi rovnaký štandard ako pri individuálnych zmluvách. Poistenie totiž ponúka právnická osoba spotrebiteľovi ako doplnkovú službu v rámci svojho zmluvného vzťahu so spotrebiteľom, a keďže podmienky poistenia sú upravené v skupinovej poistnej zmluve, môže ju súd vnímať ako súčasť zmluvného vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom (poistníkom).

Vecný rozsah

Pre aplikačnú prax bude dôležité ustáliť, na ktoré dokumenty sa vzťahuje povinnosť dodržiavať ustanovenú minimálnu veľkosť písma. Znenie § 53c Občianskeho zákonníka po novom v druhej vete vymedzuje, že povinnosť platí pre „ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch, ktoré so spotrebiteľskou zmluvou súvisia“.

Zo znenia vyplýva, že režim minimálnej veľkosti písma sa uplatňuje na všetky dokumenty, ktoré majú charakter zmluvného dokumentu, teda z právneho pohľadu tvoria súčasť zmluvy. Použitím výkladového pravidla argumentum a contrario naopak dospejeme k záveru, že povinnosť používať ustanovenú minimálnu veľkosť písma nie je potrebná v dokumentoch, ktoré nemajú charakter zmluvného dokumentu (typicky napríklad informačné materiály).

Z tejto úvahy vyplýva, že do skupiny dokumentov, na ktoré sa vzťahuje režim podľa § 53c Občianskeho zákonníka, patria:

• všetky dokumenty, ktoré obsahujú esenciálne náležitosti poistnej zmluvy podľa § 788 Občianskeho zákonníka (návrh poistnej zmluvy, akceptácia poistnej zmluvy, všetky druhy poistných podmienok, zmluvné podmienky, informácia o výške odkupnej hodnoty podľa § 788 ods. 2 písm. f) Občianskeho zákonníka a pod.),
• dokumenty, ktoré obsahujú vymedzenie ďalších práv a povinností zmluvných strán (napr. niektoré poisťovne používajú okrem poistných podmienok aj obchodné podmienky),
• dokumenty, ktoré za súčasť zmluvy označuje samotná poistná zmluva (napr. dotazník o zdravotnom stave),
• dokumenty, na základe ktorých dochádza k zmene v obsahu poistnej zmluvy (dodatky k poistnej zmluve, resp. iné dvojstranné prejavy vôle, meniace obsah poistnej zmluvy, prípadne úkony, na základe ktorých dochádza k jednostrannej zmene v obsahu poistnej zmluvy).

Naopak, do druhej skupiny, ktorá nepodlieha režimu podľa § 53c Občianskeho zákonníka, by sme mohli zaradiť:

• dokumenty, ktoré netvoria súčasť poistnej zmluvy a jednostranné úkony, ktoré nemajú za následok zmenu obsahu poistnej zmluvy,
• poistku ako jednostranné potvrdenie poisťovne o uzavretí poistnej zmluvy (ak zároveň neplní funkciu akceptácie návrhu),
• formulár o dôležitých zmluvných podmienkach uzatváranej poistnej zmluvy podľa § 37 ods. 3 zákona 8/2008 Z. z. o poisťovníctve,
• predzmluvné informačné dokumenty podľa § 792a Občianskeho zákonníka a § 4 zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku,
• dokumenty finančného agenta (dokumenty obsahujúce požiadavky a potreby klienta podľa § 32 a informačné dokumenty podľa § 33 zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve).

Najmä pri predzmluvných informačných dokumentoch určených klientovi je možné očakávať námietky voči tomuto záveru s odôvodnením, že ani informačné dokumenty by nemali byť vyhotovené akýmkoľvek drobným písmom. S týmto argumentom možno súhlasiť, jeho oprávnenosť však nemôže znamenať rozšírenie aplikácie § 53c Občianskeho zákonníka aj na dokumenty, ktoré nemajú povahu zmluvného dokumentu.

Keďže účelom predzmluvných informačných povinností je poskytnúť záujemcovi o poistenie dostatočné informácie potrebné na rozhodnutie o tom, či uzavrie poistnú zmluvu, tieto informácie by sa mali poskytnúť spôsobom, ktorý zabezpečí, že pre bežného záujemcu budú tieto informácie čitateľné. Všeobecnej požiadavke čitateľnosti však možno vyhovieť aj pri menšej veľkosti písma, než ustanovuje schválené nariadenie vlády.

Nemenej dôležité je tiež určiť, ktoré texty podliehajú povinnej minimálnej veľkosti písma. Znenie druhej vety v § 53c Občianskeho zákonníka nám na vyriešenie tejto oblasti ponúka iba jedno slovo: „ustanovenia“. Poistné zmluvy majú ešte stále vysoký podiel predtlačených formulárových zmlúv, ktoré sa vypĺňajú ručne a obsahujú okrem samotného zmluvného textu aj rôzne ďalšie prvky.

V kontexte predchádzajúcich úvah možno dôjsť k záveru, že minimálne stanovenou veľkosťou písma musia byť uvedené všetky texty, ktoré po právnej stránke tvoria súčasť poistnej zmluvy. Zároveň možno do tejto kategórie zaradiť pokyny alebo vysvetlivky pre klienta, ktoré majú právny význam (napr. pokyny na správne vyplnenie zdravotného dotazníka, vysvetlenie niektorých zdravotných diagnóz).

Na druhej strane, požiadavka minimálnej veľkosti písma by sa nemala uplatniť na ďalší pravidelný obsah formulárových tlačív, napríklad:

• vysvetlivky, poznámky pod čiarou, návod na vyplnenie tlačiva, ak nemá právny význam (napr. informácia o tom, že korešpondenčnú adresu nie je potrebné v tlačive vypisovať, ak je totožná s adresou trvalého bydliska),
• technické zóny (čiarové kódy na elektronické spracovanie tlačiva, kódové označenie tlačiva a pod.),
• grafické prvky (logo poisťovne, piktogram produktu a pod.),
• pomocné evidenčné čísla (napr. číslo návrhu, číslovanie strán),
• pokyny pre sprostredkovateľa, ktoré nemajú právny význam (napr. ktorá prepisová kópia patrí klientovi).

Veľkosť písma

Pôvodný návrh nariadenia vlády počítal s tým, že veľkosť písma bude stanovená v bodoch. Požadovaná minimálna veľkosť bola určená na 12 bodov. Tento návrh sa však v rámci medzirezortného pripomienkového konania stretol s kritikou a predkladateľ napokon svoj pôvodný návrh zmenil.
Stanovenie veľkosti písma v bodoch totiž naráža na dva problémy. Prvým je určenie toho, čo sa považuje za bod. Existujú dve základné typografické merné sústavy a každá má vlastnú veľkosť bodu. Druhým problémom je skutočnosť, že veľkosť v bodoch určuje veľkosť tzv. kuželky, a nie veľkosť písma. Proporcionálne rozloženie písmovej osnovy je pri každom type písma iné a dáva mu osobitý charakter. Pri rovnakej veľkosti v bodoch je preto svetlá výška každého typu písma iná a závisí od konštrukcie znakov.

Pripomienky Slovenskej asociácie poisťovní preto smerovali aj k tomu, aby predkladateľ prehodnotil pôvodne navrhovanú konštrukciu. Ako alternatíva bol navrhnutý koncept, ktorý vychádza z tzv. strednej výšky písma. Vzájomný pomer veľkosti strednej výšky k dĺžke horných a dolných doťahov má totiž značný vplyv na čitateľnosť písma. Čím je stredná výška písma väčšia, tým menšie sú horné a dolné doťahy. Písma s väčšou strednou výškou sú preto čitateľnejšie aj v menších veľkostiach. Ponúknutá alternatíva vychádzala zo základnej myšlienky, že zmena prístupu umožní jednotnú interpretáciu veľkosti písma, a zároveň umožní znížiť požadovanú minimálnu veľkosť písma pri zachovaní potrebnej čitateľnosti.

Schválené znenie nariadenia vlády napokon obsahuje požiadavku na výšku písma 1,9 mm. Dôvodová správa paragrafové znenie nariadenia vlády dopĺňa informáciou, že výška písma sa má vzťahovať na strednú výšku písma. Postup zvolený predkladateľom je potrebné podrobiť kritike. Obsah dôvodovej správy totiž nie je právne záväzný, nie je ani zrejmé, či vyjadruje zámer zákonodarcu. Dôvodová správa totiž nevyjadruje vôľu schvaľujúceho orgánu (v tomto prípade vlády), ale vôľu predkladateľa (v tomto prípade Ministerstva spravodlivosti SR). Keďže text nariadenia vlády sa pred schvaľovaním prepracovával s ohľadom na pripomienky Legislatívnej rady vlády SR, nie je zrejmé, či bolo naozaj zámerom vlády vzťahovať schválenú výšku písma na strednú výšku písma. Všeobecné označenie „výška písma“ totiž smeruje skôr k svetlej výške písma.

Požiadavka čitateľnosti

Pôvodný poslanecký návrh novely Občianskeho zákonníka počítal s tým, že okrem veľkosti písma bude na spotrebiteľské zmluvy ustanovený aj presný typ písma, ktorý bude záväzný pre všetkých dodávateľov.

Navrhovaná koncepcia sa napokon nepresadila, keďže v praxi by ju prakticky nebolo možné dodržať. V druhom čítaní Ústavnoprávny výbor NR SR ako gestorský výbor navrhol zmenu formulácie a požiadavku na používanie presne stanoveného fontu nahradil kritériom čitateľnosti. Zákonodarca nezvolil rovnaký prístup, aký sa použil v zákone o ochrane spotrebiteľa a expressis verbis do zákonného znenia neuviedol, že čitateľnosť sa má posudzovať s ohľadom na priemerného spotrebiteľa. Je však možné predpokladať, že aplikačná prax bude vychádzať z rovnakého štandardu. Formulárové spotrebiteľské zmluvy neumožňujú reagovať na individuálne vlastnosti konkrétneho spotrebiteľa a s ohľadom na koncepciu prijatú všeobecným predpisom určeným na ochranu spotrebiteľa ani nie je dôvod na zavádzanie iného prístupu.

Parametre čitateľnosti budú postupne nastavovať všeobecné súdy vo svojej rozhodovacej činnosti. Predbežne možno spomenúť napríklad tieto faktory ovplyvňujúce čitateľnosť:

• Kontrast medzi farbou písma a farbou podkladového papiera – tradične najlepší kontrast poskytuje čierna farba písma na bielom alebo výrazne svetlom podkladovom papieri. To však neznamená, že iné farebné kombinácie neposkytujú dostatočný kontrast na zabezpečenie čitateľnosti. Je potrebné vyhnúť sa najmä nevýrazným farbám písma, ktoré nemajú vhodné predpoklady na vytvorenie kontrastu s podkladovým papierom.
• Šírka znakov – šírka znaku má značný vplyv na jeho čitateľnosť. Mnoho fontov obsahuje aj sadu úsporných znakov, ktoré sú užšie, alebo majú tenšie ťahy (často označované ako „condensed“, „narrow“ alebo „light“), nie všetky sú však vhodné na použitie v rozsiahlejších textoch, pretože opticky zhusťujú text a zhoršujú čitateľnosť. Zlepšenie čitateľnosti sa pri použití týchto fontov dá dosiahnuť napríklad vhodným použitím zvýraznenia textu alebo rozdelením textu do stĺpcov, aby jeden riadok neobsahoval príliš veľa znakov. Polotučné a tučné písmo môže výrazne zlepšiť orientáciu v texte a čitateľnosť textu, no nie je vhodné na všeobecné použitie, keďže výrazne znižuje svetlosť písma.
• Medzery medzi znakmi a medzery medzi slovami – medzery medzi písmenami by mali byť dostatočné na to, aby mohli byť jednotlivé písmená jednoznačne oddelené a odlíšené. Medzery medzi slovami musia byť väčšie než medzery medzi písmenami, ak sú však medzery medzi slovami príliš veľké, môže to nepriaznivo ovplyvniť vnímanie horizontálnej rovnováhy riadkov a čitateľ môže mať problém udržať kontinuitu riadku.
• Riadkovanie – použité riadkovanie v texte by malo byť dostatočné na to, aby bolo možné jednoducho opticky odlíšiť jednotlivé riadky textu. Osobitne je dôležité, aby nedochádzalo ku kolíziám vyčnievajúcich znakov v jednotlivých riadkoch (napr. aby písmená malej abecedy s horným doťahom nekolidovali s písmenami s dolným doťahom). Na druhej strane však nemusí platiť, že čím väčšie riadkovanie, tým väčšia čitateľnosť. V prípade príliš veľkej medzery sa stráca prepojenie medzi riadkami a zrak musí preskakovať z riadka na riadok. Text môže pôsobiť neprehľadne.
• Podobnosť znakov – hoci abeceda je konštruovaná tak, aby sa jednotlivé znaky dostatočne odlišovali, stupeň rozdielnosti sa pri jednotlivých typoch písma výrazne líši. Kvôli malým rozdielom v jednotlivých znakoch nie sú napríklad vhodné ozdobné druhy písma. Podobne použitie kurzívy v rozsiahlejších textoch znižuje čitateľnosť, keďže jednotlivé znaky sa od seba ťažšie rozoznávajú.
  Takisto sú horšie čitateľné rozsiahle texty písané verzálkami alebo kapitálkami. Dôvodom je, že ľudský zrak „skenuje“ riadky a namiesto konštruktívneho čítania jednotlivých slov ich rozoznáva pomocou horných a dolných doťahov písma. Všetky verzálky majú rovnakú výšku a na rozdiel od malých písmen, kde horné a dolné doťahy znakov pomáhajú skenovaniu, majú minimum záchytných bodov pre oči. To od čitateľa vyžaduje, aby čítal jednotlivé znaky a zostavoval všetky slová, čo je pomalé a únavné. V dnešnej dobe elektronizácie je vhodné zohľadniť aj predpokladaný nosič informácií – niektoré fonty sú mimoriadne dobre čitateľné v tlači, ale nefungujú tak dobre v digitálnom prostredí. Naopak niektoré fonty boli špeciálne vyvinuté pre digitálny displej.

Ing. Mgr. Martin Petruľák

Poisťovňa Poštovej banky, a. s.