Pozvanie k debate prijal Tomáš Síkora, výkonný riaditeľ ČAP (pozn.red.: ešte do konca mesiaca júna), Jiří Šindelář, predseda USF a za nezávislú stranu prišla diskutovať Kateřina Lhotská, analytička z EY.
Aká podľa vás v súčasnosti panuje v poistovacieho biznise atmosféra?
Kateřina Lhotská: Povedala by som, že v poslednej dobe trošku vzplanuli vášne. Je škoda, že sa diskusia presunula z racionálnych úvah do prebíjania sa argumenty, ktoré sa stále točia dokola. Mám pocit, že pri stole sa strany snažia jedna druhú počúvať a diskutovať, ale pri verejnom vystúpení to už tak nie je. Takže vzťahy sú teraz navonok veľmi vyhrotené. Ale ono sa to iste upokojí.
Ako hodnotíte mediálnu show, ktorú okolo svojho pozmeňovacieho návrhu rozpútal pán poslanec Šincl? Bolo to z jeho strany účelové divadlo?
Jiří Šindelář: S tou kauzou „zložka" sa to dostalo do úplne inej roviny. To, ako to pán Šincl vyhrotil, je už politická záležitosť, ale my sa stále snažíme držať tej vecné debaty.
Tomáš Síkora: Ja s tým súhlasím. Z vecného problému sa stal politický. Naviac málokto z politikov tým vecným problémom rozumie, takže všetky výroky sú skôr snahou o zviditeľnenie a snahou sa postaviť na stranu nejakého tábora. To, že sa táto vec dostala až do parlamentu, je škoda. Už na začiatku som sa snažil, aby sa všetky zúčastnené strany dohodli ešte pred tým, než celá vec pôjde do snemovne. To sa bohužiaľ nepodarilo, čo je bohužiaľ vina oboch strán.
Ak neberieme do úvahy udalosti posledného týždňa, ako hodnotíte celkový prístup poslancov? Ste spokojní s mierou profesionality, s akou k novele pristupujú?
Tomáš Síkora: Táto téma je tak komplikovaná, že väčšina poslancov tomu nemôže rozumieť. Možno niekoľko z nich, ktorí majú k tejto problematike blízko. Ale tam by som problém nehľadal. Problém je v tom, ako sa diskusia okolo novely rozvíjala už od roku 2011. Vtedy malo Ministerstvo financií ambíciu túto problematiku riešiť, ale po niekoľkých návrhoch a pokusoch to vzdalo. Rozhodli sa, že to nakoniec sami riešiť nebudú a postavili sa k tejto téme metódou „vyriešte si to sami".
MF malo od začiatku raziť nejakú filozofiu, svoj vlastný návrh, s ktorým by možno niekto nesúhlasil, ale ten mal byť stredobodom diskusie v parlamente. Ale v tom návrhu nebolo nič. Základný problém MF sa ale netýka len súčasného osadenstva, ale história nefunkčnosti kontinuity a výmeny námestníkov a to ukazuje na to, že v určitých pozíciách by mala byť dlhšia životnosť výmeny manažmentu. Potom sa zvrhávajú diskusie, súvislosti a hľadajú sa politické motívy tam, kde by rozhodne byť nemali.
Kateřina Lhotská: Je to trochu politická otázka. Ako veľmi spotrebiteľa budeme chrániť alebo ako veľmi ho chrániť nebudeme. V tejto rovine politickú otázku vidím. Mám ale pocit, že tam tiež nebolo konkrétne zadanie.
Jiří Šindelář: Ja by som doplnil k tej kontinuite na ministerstve. Diskusia tam bola veľmi dlhá a snažili sme sa nájsť konsenzus na báze trhu, ale vo finále MF s názorom prišlo. My to nechceme riešiť reguláciou provízií. Chceme to riešiť skúškami, koeficientami, pravidlami, jednaním atď. Ale keď prídete na báze trhu s nejakým rozumným argumentom, tak my sa nebránime ho podporiť. Diskusia prebiehala aj na samoregulačnej úrovni, medzi zástupcami sprostredkovateľov a poisťovní. Za nás musím povedať, že my sme v únii boli proti províznej regulácii, chceli sme problém riešiť inými nástrojmi, bohužiaľ sa dohodu s poisťovňami nepodarilo nájsť.
K 1.1.2016 by mala začať platiť európska smernica Solvency II a v ideálnom prípade aj novela 38. Je táto možnosť vôbec reálna? A ako sa navzájom tieto legislatívne úpravy prejavia v praxi?
Tomáš Síkora: Na to je jednoduchá odpoveď. MF tvrdí, že tú „osmatřicítku" musí prijať kvôli Solvency II, ale zo Solvency II sú v 38 iba dva odseky. Inak všetko sa týka zákona o poisťovníctve, ktorý možno schválený bude, či už sa Šinclovým návrhom alebo bez neho. A MF môže urobiť aj to, že schváli aj tie dva články extra a zvyšok 38 sa vôbec neprerokuje. Takže je nepravdepodobné, že by Solvency II od 1.1.2016 neplatila a to, či 38 bude platiť od rovnakého dátumu, je stále viac nepravdepodobné.
Novinkou v zákone je povinná maturita pre udelenie licencie. Ako myslíte, že sa zachovajú tí odborní sprostredkovatelia, ktorí maturitu nemajú?
Jiří Šindelář: Pre tieto prípady je tam prechodné ustanovenie, že kto je a trhu päť a viac rokov, tak maturitu mať nemusí. Ohľadne toho zvyšku si myslím, že maturita je znesiteľná a čo sa týka skúšok, tak tie sme si vyskúšali na penzijných produktoch. Podľa miery hladín úspešnosti môžem povedať, že je to rozumný filter. Bariéry vstupu do odvetvia, ako je výška nákladov, avšak môže spôsobiť, že sa časť toho trhu vytlačí do šedej zóny. A tou sú tzv. „tipaři“. Desaťtisícový poplatok pre vstup do odvetvia, ktorý presadila ČNB, mal za následok to, že sa na kontrolách neriešilo takmer nič iné ako „tipař“. Ja si však myslím, že táto kombinácia - maturita a skúška - je rozumná. Oboje sa bude týkať aj zamestnancov samozrejme.
„Je lepšie nemať nič, než to, čo predložilo ministerstvo financií“
Kateřina Lhotská: Práve to posledné, čo ste hovoril, je dôležité. Že sa zrovná úroveň. Pretože kvalita na prepážkach nebola často tak vysoká, ako by si všetci predstavovali.
Tomáš Síkora: Ja si osobne myslím, že kto predáva finančné produkty, tak nároky na jeho vzdelanie a jeho dôveryhodnosť, prezentovať, musia byť úplne rovnaké, nech je to zamestnanec alebo sprostredkovateľ. Maturita by mala byť v tomto odbore základným predpokladom pre to, aby bol náš odbor bol braný vážne. Ťažko niekomu vysvetlím komplikovaný finančný produkt, ak som nebol schopný si urobiť maturitu. Ak chceme náš odbor posunúť dopredu, tak skúšky sú určite krok správnym smerom. Len sa obávam, či cena 10 000 korún českých, ako hovoril pán Šindelář, nie je príliš vysoká.
Ako hodnotíte návrhy na reguláciu nákladov? Je možné ich kontrolovať?
Tomáš Síkora: Návrh ministerstva financií hovorí: účtujme klientovi počiatočné náklady, v čom sú aj náklady na odmeny sprostredkovateľom tak, že ich rozložíme po dvadsiatich percentách každý rok, takže klient ich nezaplatí prvý rok, ale zaplatí ich postupne v piatich rokoch. To ale nie je regulácia nákladov, to je regulácia spôsobu, ako sa náklady naúčtujú klientovi. Vo chvíli, keby sa malo účtovať zákazníkovi v prvom roku maximálne 20 %, tak poisťovňa nemusí chcieť niesť žiadne riziko na distribučných nákladoch.
Bude ich teda platiť tak, ako ich môže „naúčtovať" klientovi. Keď teda vezmem súčasný model odmeňovania a vyjdem z toho, že je to až 200 %, tak by v prvom roku zaplatila maximálne 40 % z ročného poistného. A to úplne abstrahuje od ostatných nákladov. To je prvý možný scenár. Ja si však neviem predstaviť, ako by dnes väčšinové obchodné MLM modely prežili s tým, že by im bolo zo dňa na deň vyplácaných namiesto 200 % len 40 %.
Scenár číslo dva je, že poisťovne ponesú to riziko a predplatia províziu. Okrem svojich vlastných nákladov, ktoré si nemôžu uplatniť hneď a budú ich rozkladať do piatich rokov, ešte ponesú aj náklady predplatenia provízie. Zvýši sa im podstatne riziko, že predplatené provízie už nikdy nedostanú v prípade storien späť, čiže to musia zakalkulovať do ceny výrobku. Takže vo finále zvýšenú cenu uhradí bohužiaľ zákazník.
Počul som názor, že tento scenár sa môže páčiť veľkým sprostredkovateľským hráčom na trhu, pretože oni majú dostatočne veľký obrat a tým pádom by si poisťovne od nich mohli prípadné nároky ľahko vziať späť. Menší hráči by museli pristúpiť na scenár postupného platenia odmien, čo by ich „vyradilo z hry". Otázka je, či tu chceme všetci mať oligopolnú distribúciu produktov. Oligopolnú preto, lebo tu potom bude pôsobiť len 5 - 6 veľkých hráčov.
Takže ja si myslím, že ten návrh, ktorý MF predložilo, nie je vhodný a že je lepšie nemať nič, než tento model.
„Stále sme nevyriešili to, čo chceli všetci vyriešiť, a to, že nechceme prepoisťovať“
Jiří Šindelář: Za sprostredkovateľa, je najlepšia varianta bez regulácie provízií, poplatkov, nákladov atď.
Keď mu si máme vybrať medzi tým, čo je na stole, teda pán Šincl a pán Babiš, tak pre nás je určite prijateľnejšie to, čo ponúka MF. Z dvoch dôvodov. Nereguluje to vzťahy na úrovni B2B, kde my si myslíme, že tá situácia oveľa viac konvenuje poisťovniam, než koncovému spotrebiteľovi, a za druhé, rieši to, čo primárne zaujíma spotrebiteľa, tzn. akým spôsobom sú náklady uplatňované.
To, že to bude mať nejaké konzekvencie do oblasti odmeňovania distribútorov a inam, to je bohužiaľ negatívna externalita toho, že sme túto Pandorinu skrinku otvorili. My veríme tomu, že poisťovne budú na trhu rozlišovať tých dobrých a horších distribútorov.Tým dobrým budú ochotní províziu predplatiť, tým horším jednoducho nie. Tí horší ju dostanú ako „pay as you go“, alebo v nejakom ďalšom dohodnutom modeli.
Ale čo sa týka ochrany spotrebiteľa, tak keď by som mal hovoriť za MF, tak je to najrozumnejší návrh, pretože takto to riziko spočívajúce v storne poisťovňa outsourcuje. Jednak na toho klienta, ktorému naúčtuje distribučné náklady v prvých dvoch rokoch a jednak na sprostredkovateľa, po ktorom bude chcieť storno.
Tomáš Síkora: Stále sme ale nevyriešili to, čo chceli všetci vyriešiť, a to, že nechceme prepoisťovať, nechceme robiť ten pravidelný útok na zákazníka. To sa tam bohužiaľ nevyriešilo. V návrhu od MF nie je žiadna motivácia, aby sprostredkovateľ ďalej neprepoisťoval. Všade sa stále hovorí, že poisťovne na tom zarobia. Ale poisťovne zarábajú na jednej zásadnej veci a to, že tá zmluva bude trvať dvadsať rokov. Nie dva, tri, päť rokov.
Ja sa teraz snažím nájsť vecné argumenty a nie politické statementy. Keď doplníme do Šinclova návrhu, že sa to týka všetkých nákladov poisťovní a musíme ich rozdeliť 20, 20, 20, 20, doplní sa to o dve slová, tak to rieši presne ten problém, čo rieši ministerstvo. Súčasne hovorí tiež: nemôžete si poisťovne robiť so sprostredkovateľmi čo chcete, v rámci konkurenčného boja manipulovať s distribučnými nákladmi.
Jiří Šindelář: Problémom je hlavne to, že Šinclův návrh obsahuje komponent B a to je tá B2B regulácia. Myslím, že ministerstvo asi ani nemieri k nejakému plošnému odstráneniu dohodnutia zmlúv vopred. Ten návrh MF, racionálne rieši to, ako zmenšiť priestor pre negatívne dopady prepoisťovania na klienta. Čo je z môjho pohľadu pozícia, ktorú by som od štátneho orgánu, ktorý má za úlohu ochranu spotrebiteľa, očakával. V tom sa asi dosť líši postoj sprostredkovateľov od poisťovní.
Kateřina Lhotská: A sme tie distribučné náklady schopní vyčíslovať, aby sme ich mohli uplatňovať. Dokážeme prepojiť zmluvu s klientom? U provízie to je jednoznačné v pomere 1 k 1. Ale do distribučných nákladov môžu spadať peniaze na reklamu a mnoho ďalšieho. Teoreticky sa môže stať, že sa nám distribučné náklady menia každý deň a že človek, ktorý si produkt kúpi v pondelok, to bude mať inak drahé v utorok. Problém je tiež všetky tie náklady kontrolovať, už z toho dôvodu, že celému procesu málokto rozumie. Nikto to nemôže ustrážiť.
„Z hľadiska všetkých možných alternatív, je register zmlúv pre riešenie prepoisťovaní asi najlepšou alternatívou“
Je známa vec, klasické rezervotvorné životné poistenie tvorí v Európskej únii absolútnej majoritu zdrojov príjmov na dôchodok. Prečo to podľa vás neplatí v Česku?
Tomáš Síkora: U nás je politicky už od deväťdesiatych rokov viac preferované penzijné pripoistenie pred životným poistením (ŽP). U ŽP je len daňová výhoda, kým penzijné pripoistenie má ešte tú priamu štátnu dotáciu. Už od 90.tych rokov tu bolo silne podporované penzijné pripoistenie. Druhá vec je, že poisťovne za svojou existenciu nedokázali v Česku dostatočne vytvoriť kredit predaja životného poistenia, a teraz beriem životné poistenie celkovo. A ako trh sme si spôsobili to, že debata, ktorá sa dnes vedie v médiách, zase odrádza mnoho klientov, ktorí bez ohľadu na to, ako to dopadne, budú mať pachuť v ústach, že to je zase hra s klientmi.
Poisťovne sú teraz na križovatke, ako uchopiť celý produkt životného poistenia. Ja nie som žiadny analytik, ale myslím si, že poisťovne sa budú musieť vrátiť k „tradičnému poisteniu“, ktoré bude mať pre klienta určitý komponent istoty. Ak má ŽP tvoriť určitý príjem na dôchodok, tak ja ako človek, ktorý si tam ukladám nejaké svoje zdroje, chcem vedieť, že budem mať nejaké minimálne garantované zhodnotenie a potom si tam budem chcieť peniaze z portfólia ukladať.
Veľmi stojím za názorom pána Mráza, ktorý poukazuje na to, že my sme sa ako poisťovne odpútali od nášho core businessu, a to je ponúkať klientom istotu, stali sme sa alternatívou investičných spoločností a investičné spoločnosti sa snažia byť alternatívou k IŽP hlavne v províziách.
A ja si myslím, že treba jasne nastaviť, čím sa tie jednotlivé trhy zaoberajú, že to nie sú substitúty, ale tie produkty sú komplementárne. Prečo vykrádať samých seba. To ja vidím ako najväčšiu výzvu do budúcnosti. Ja si myslím, že napríklad za 10 rokov bude poisťovníctvo vyzerať úplne inak. Že poisťovne budú tými technickými inštitúciami, ktoré budú niesť riziko, budú vytvárať produkty a distribúciou sa budú zaoberať iné inštitúcie, ktoré to vedia lepšie, sú bližšie zákazníkovi, sú schopné produkt predať oveľa efektívnejšie.
Taktiež tu musí byť silný politický statement, že štát chce podporovať ľudí dlhodobo sporiacich na dôchodok. Ten postoj je dosť slabý už preto, že sa zrušil druhý dôchodkový pilier. Tu nepočujeme od jediného politika ľudia, sporte si na dôchodok, máte tu tieto formy a my ako stať vám dáme nejaké výhody. Musí tu byť osveta, motivácia a podpora štátu, a to tu nie je.
Niektoré multilevelové siete vraj motivujú poisťovne k tomu, aby začali robiť rizikové životné poistenie, ktorého súčasťou by bola možnosť jednorazových vkladov. Je možné, že na túto hru poisťovne pristúpia?
Tomáš Síkora: To je informácia, ktorá sa ku mne tiež dostala. Neviem, či už to dnes niekto ponúka. Chápem, že niekto na základe trendu diskusie o regulácii očakáva, že „rizikovky" nebudú regulované, ale rezervotvorné poistky áno. Niektorí „kreatívci“ teda prichádzajú s nápadmi, urobme „rizikovku“ a do tej pridajme komponent, že k tej „rizikovke“ sa vytvorí určitá sporiaca zložka. Cieľ bude jasný - za neregulovanou „rizikovkou“ neregulované odmeny.
Kateřina Lhotská: To už ale na trhu je. Nebudem však tú poisťovňu menovať. Prišli s tým ako s veľkou novinkou, že je to rizikovka a tá sporiaca časť je ako voliteľné pripoistenie. Sporenia, ktoré bežia úplne vedľa. Ja sa ale tej poisťovne rovno zastanem a povedala by som, že vzhľadom na to, ako dlho trvá vývoj takéhoto produktu, tak je to skôr náhoda, že prišli práve v tento čas. S týmito úvahami to veľmi nesúvisí.
Chcel by som sa opýtať na register zmlúv. Prečo sa na ňom poisťovne stále nedohodli a mohol by to byť naozaj nástroj, ktorý by pomohol s obmedzením prepoisťovania?
Tomáš Síkora: Poisťovne nemajú vôbec žiadny problém s týmto nápadom. Začalo sa o tom hovoriť zo správneho podnetu sprostredkovateľov, ktorí hovorili, poďme urobiť niečo pre to, aby sme identifikovali tých sprostredkovateľov, ktorí páchajú zlo na trhu. My sme povedali áno, ale poďme sa najskôr dohodnúť na tom, čo to znamená páchanie zla. A my sme zatiaľ neboli schopní vydefinovať obe kategórie.
Prvá kategória páchaní zla je v tom, že moja miera pretrvanie zmlúv je horšia ako priemer trhu. Druhá vec je sledovanie tých, ktorí berú poistný kmeň z poisťovne A a dávajú ich do B. Tú prvú vec máme po dnešku jasne vydiskutovanú, máme jasný plán a vieme, čo chceme.
V tej druhej veci narážame na veľa problémov, ktoré súvisia s ochranou osobných údajov a hlavne s nutnou zmenou zákona. Sprostredkovatelia navrhli nejaké riešenie, to je na stole a o tom riešení sa teraz musí veľmi sofistikovane diskutovať vzhľadom k právnym otázkam, ako tú zmenu vykonať. V tejto chvíli nám nechýba tá vôľa to riešiť. Ale riešime tú technickú a legislatívnu stránku, ako to bude fungovať.
Jiří Šindelář: Ja to môžem len potvrdiť. Ohľadom toho sme zhodou okolností mali dnes ráno nejaké ďalšie rokovania a po stanovení všetkých cieľov idú registre pomerne rýchlo dopredu. Pripravujeme teraz pilotnej fáze sledovania storien, a uvidíme, aký to prinesie efekt poisťovniam, aký sprostredkovateľom a podľa toho sa budeme baviť ďalej.
Kateřina Lhotská: Z hľadiska všetkých možných alternatív, je register zmlúv pre riešenie prepoisťovania asi najlepšou alternatívou. Možno aj preto je to najkomplikovanejšie. Jedna vec je ale na onoho „prepoisťováka“ prísť a druhá je, čo s takým človekom urobiť. Musí sa vytvoriť aj systém sankcií pre takých ľudí, od nejakého „ty, ty, ty“, až po odídenie toho človeka z trhu, kam sa nebude môcť vrátiť. Bez toho bude register zmlúv len databázou. A navyše, register musí byť povinný pre všetkých, pretože inak to nedáva zmysel.
Tomáš Síkora: Veľmi komplikované navyše bude všetko zvládnuť právne, pretože to určite nebude o prepísanie jedného odseku. Keďže sa jedná o veľmi citlivé osobné údaje klientov, tak ako sa všetko pripraví, tak to bude trvať roky. Ale tou cestou ideme. Vôľa a tlak tu sú, ale nemôžu sa robiť rýchle a unáhlené rozhodnutie. Také, ktoré prinesú len efekt, ale spôsobia problémy. Opatrení, ktoré teraz na trh prídu, je toľko, že ten improvement na trhu vidieť bude.
Skúšky, testy, hovorili sme o mnohých veciach, i databáza, tvoria ďalší kamienok do skladačky všetkých opatrení. Mrzí ma, že sa to často vytrháva z kontextu, keď sa vedú debaty len o regulácii odmien alebo len o registri zmlúv. Ale to nie sú žiadne samospasiteľné veci. To sa jednoducho musí poskladať vedľa seba a musí to vytvoriť hradbu proti tomu zlého systému.
Komentáre
Pridať komentár