V mnohých členských štátoch bola implementácia zahájená už v roku 2016. Bolo spracovaných niekoľko právnych analýz, realizovaných verejných konzultácií, priamych konzultácií medzi regulátorom a zástupcami poistného trhu a podobne.
Podrobná právna analýza ohľadom implementácie IDD do nemeckého práva bolo nedávno zverejnená v časopise Versicherungsrecht. Jej autorom je prof. Dr. Peter Reiff z univerzity v Trieri, ktorý v úvode prezentuje súčasné pravidlá, potom súhrnne charakterizuje regulatórne cunami (IDD, nariadenie PRIIPS, MIFID II), venuje sa výkladu pojmu poistný produkt s investičnou zložkou, ale hlavne sa zameriava na možné problémy s implementáciou jednotlivých ustanovení IDD do nemeckého práva.
Argumentácia profesora Reiffa sa opiera samozrejme o existujúce nemecké právo, nielen upravujúce sprostredkovanie poistenia. Autor upozorňuje aj na právne väzby na nemecký obchodný zákonník, pracovné právo a podobne.
Napriek tomu možno nájsť v tomto článku určitú inšpiráciu pre implementáciu aj na domácom trhu. Týka sa to napríklad článok 17 IDD, ktorý je nazvaný „Všeobecná zásada" a je súčasťou jej Kapitoly V „Informačné požiadavky a pravidlá výkonu činnosti".
Podľa tejto zásady musia členské štáty zabezpečiť, aby distribútori poistenia jednali pri distribúcii poistenia vždy čestne, spravodlivo a profesionálne v súlade s najlepšími záujmami klientov. Profesorovi Reiffovi nerobia problémy slová „čestne, spravodlivo a profesionálne", avšak má problém s „najlepšími záujmami". Vychádza pritom z toho, že všeobecnú zásadu (pozri článok. 17 ods. 1 IDD) bude potrebné previesť do národného práva v plnom znení.
Profesor Reiff tiež vykonáva právnu analýzu, ktorú začína konštatovaním, že „najlepšie záujmy" v sebe majú výbušnú silu. Vyššie uvedená právna povinnosť je podľa jeho názoru zatiaľ v nemeckom práve známa iba v maklérskom obchode, ale aj tam vyvoláva rozpory (napríklad najlepšia rada versus vhodná / primeraná rada).
V sprostredkovateľskom obchode a v priamom obchode sa podľa neho vstupuje na nové územie, pričom sa dá ľahko dostať na mínové pole. Tu je nutné vysvetliť, že podľa IDD sa distribútorom poistenia rozumie každý sprostredkovateľ poistenia (teda vrátane poisťovacieho makléra), sprostredkovateľ doplnkového poistenia alebo poisťovňa.
Podľa profesora Reiffa je podstatné, že napríklad v prípade priameho obchodu sledujú poisťovatelia a ich zamestnanci primárne tiež vlastné záujmy. Nejde iba o „sledovanie", ale dokonca o právny príkaz. Napríklad zamestnanci poisťovne sú zaviazaní podľa pracovného práva obhajovať jej záujmy. Rovnakú povinnosť má člen představenstava poisťovne podľa práva upravujúceho obchodné spoločnosti.
Poisťovací sprostredkovatelia musia zase podľa nemeckého obchodného zákonníka, ako obchodní zástupcovia, dbať na záujmy svojho poisťovateľa. V odbornej literatúre sa v tomto smere hovorí o konflikte záujmov, ale podľa profesora Reiffa je vhodnejší pojem „kolízie noriem", pretože existuje zrejmý konflikt medzi požiadavkami, ktoré na distribútorov poistenia kladie na jednej strane IDD a na druhej strane pracovné právo, obchodné právo a právo upravujúce činnosť obchodných spoločností.
Tento konflikt noriem nemožno vyriešiť využitím jemných rozdielov napríklad medzi slovami „najlepšie" a „čo najlepšie". Skôr je potrebné rozlišovať podľa ochodných kanálov.
V prípade priameho obchodu, realizovaného poisťovňou alebo jej zamestnancami, obstojí cez príkaz - konať v súlade s najlepšími záujmami zákazníkov - len povinnosť ponúknuť z vlastných poistných produktov príslušnej poisťovne klientovi tie produkty, ktoré najviac zodpovedajú jeho záujmom.
Primerane to platí pre firmy tvorené jedným poisťovacím sprostredkovateľom. Iné je to podľa platného práva iba u poisťovacích maklérov. Je veľmi cenné, že profesor Reiff si kladie otázku, či nejde len o veľa kriku pre nič. Odpovedá si na ňu, že nie tak úplne, pretože implementácia „najlepších záujmov" bude vyžadovať siahnuť nielen do poisťovacích právnych predpisov, ale tiež do iných oblastí práva.
Okrem toho je nutné vraj počítať s tým, že vyššie uvedeným všeobecným zásadám budú musieť poisťovne prispôsobiť štruktúru obchodu. V tejto súvislosti hrá dôležitú úlohu ustanovenia čl. 17 ods. 3 IDD, v ktorom sa členským štátom stanovuje povinnosť zabezpečiť, aby distribútori poistenie neboli odmeňovaní spôsobom, ktorý by bol v rozpore s ich povinnosťou konať v najlepšom záujme svojich zákazníkov, ani takým spôsobom neodmeňovala či nehodnotili výkony svojich zamestnancov. Tým je zvýraznená regulačná úloha „najlepších záujmov".
Záverom možno zopakovať, že cieľom tohto príspevku bolo poukázať na určitú časť článku prof. Reiffa a prezentovať jeho závery ako určitú čiastkovú inšpiráciu pre implementáciu IDD v Českej republike či u nás. Je jasné, že automatický prevod príslušného ustanovenia MIFID II do IDD je problematický a že „najlepšie záujmy" majú u jednotlivých obchodných kanálov svoje limity.
Komentáre
Pridať komentár